Príbehy

„Anna, stoj! Mrzí ma to! Dobre vieš, ako ťa milujem. No tak! Stoj!“ Počula som, ako uteká za mnou, ale za každú cenu som nechcela zastaviť, nechcela som ho už ani len vidieť. Zhnusil sa mi. Nikdy som si nemyslela, že môžem znenávidieť človeka v zlomku sekundy. Človeka, ktorého tak veľmi milujem. „Stoj!“ Dobehol ma. Chytil ma za rameno a trhol so mnou, aby som sa otočila. „Nechaj ma! Počuješ? Nechcem ťa už v živote vidieť. Zmizni mi z očí.“ „Prepáč. Mrzí ma to. Daj mi ešte jednu šancu. Prosím.“ Na tvári mal mučenícky výraz. Asi ho to naozaj trápilo, ale na mňa to už neplatilo. To čo mi urobil, sa neodpúšťa. Mala som v sebe neuveriteľný hnev a bezmocnosť. „Zmizni.“ povedala som, vytrhla som sa mu z náručia a rozbehla som sa preč. Ani som nevedela kam. V hlave som mala neuveriteľný myšlienkový trysk. Milión myšlienok, ozveny hlasov, nevedela som vôbec správne uvažovať. Nakoniec som skončila pri jazere na lavičke medzi stromami, kam sme spolu chodievali. Bolo to moje miesto. To ja som ho sem zobrala. Chodievala som sem, keď som chcela byť sama, neskôr som sem chodievala, keď som chcela byť s ním. Teraz som tu zase sama. Sadla som si, a môj hnev v momente prešiel do plaču. Nikdy nezabudnem na to ako sme sa s Danielom spoznali. Bolo to štyri roky dozadu. Vrazila som do neho na vlakovej stanici, keď som sa ponáhľala na vlak, ktorý som aj tak nestihla. Bola som taká rozlietaná, že sa si čo najrýchlejšie pozbierala veci, ospravedlnila sa mu a chcela som bežať ďalej. Ale keď otočil hlavu, na ktorej mal bohatú čiernu hrivu a pozrel sa na mňa tými svojimi smaragdovo zelenými očami a vyceril zuby do toho najkrajšieho úsmevu aký som kedy videla, zostala som stáť na mieste s vyrazeným dychom. Zamilovala som sa do neho na prvý pohľad. Bol dokonalý. Pozval ma na čaj a už to šlo samé. Ľúbila som ho tak, ako ešte nikoho. Ukázal mi čo je láska, a dal mi druhý dych do života. Mali sme toho veľa spoločného. Náš vzťah bolo dokonalý. Bol úprimný, založený na dôvere bez akéhokoľvek kontrolovania toho druhého. Vedela som, že neurobí hlúposť (možno si poviete, že to nemôžem vedieť, ale verte mi, že keď stretnete človeka, ktorý je vám súdený a ktorý do vás zapadne ako stavebnica, tak to spoznáte). Mali sme jeden druhého prečítaného odpredu, odzadu a vedeli sme aká silná láska medzi nami je. Dnes sme sa mali stretnúť večer, ale okolo obeda mi napísal, že ma chce vidieť hneď. Tešila som sa, veď každá minúta s milovaným človekom je vždy lepšia a je darom. Stretli sme sa v parku pri vode. Keď som dorazila, už tam stál. Oči sú zrkadlom do duše, a ja som sa za tie štyri roky naučila z jeho očí vyčítať jeho nálady a pocity. Teraz mal oči plné smútku a bolo v nich niečo zvláštne. Pobozkala som ho a z neho to hneď vyšlo. „Vieš, včera som bol s kamošmi na tej oslave ako som ti hovoril.“ „No hej viem, stalo sa ti niečo? Vyzeráš smutne.“ „Ja, neviem ako ti to mám povedať, no proste, strašne som sa opil, moc si toho nepamätám, a bola tam aj Saša a nejako sme sa zarozprávali.“ Zmocňoval sa ma nepríjemný pocit. Tušila som čo príde. „A?“ „A ... no ja, vyspal som sa s ňou. Ale bol som hrozne opitý a nepamätám si z toho skoro nič. Ja... Ja milujem iba teba, veď to vieš. Strašne ma to mrzí. Nevedel som ako ti to povedať. Odpusti mi to, prosím.“ Ako to dopovedal tak mu vytriskol z očí vodopád sĺz, a ja som mala pocit že sa mi pomaly zatemňuje pred očami. „Prepáč, to alkohol, ja som to naozaj nechcel. Mrzí ma to.“ Nebola som schopná nijak reagovať. Hodil sa mi okolo ramien a objal ma, no ja som stála ako socha. Neschopná pohybu. Vravel, že ma miluje a že to bol len sex a keby ma nemiloval, tak by mi to ani nepovedal a že on by mi nikdy neklamal a tak ďalej. Vtedy by som potrebovala zastaviť čas a urovnať si v hlave čo sa vlastne udialo. Cítila som ako mi do hlavy stúpa krv a ako sa mi celé telo chveje, bezmyšlienkovitosť striedal hnev. Odsotila som ho a začala som utekať preč.